K veľkonočnému pondelku neodmysliteľne patrí šibačka, oblievačka a kraslice. Ako sa zvyky líšili a ako sa rôzne vajíčka zdobili?

Šibanie je starý magický rituál, pri ktorom sa využíva mágia dotyku. Korbáče sa robili z mladých vŕbových prútikov, ktoré sú na jar čerstvé, naliate miazgou a ich kontakt s dievčenským a ženským telom mal preniesť pružnosť, ohybnosť, mladosť a krásu aj na dievčatá a ženy. Podobne to bolo aj s oblievačkou – dievčatá a ženy sa oblievali živou vodou z potoka či studne a jej čerstvosť mala tieto vlastnosti sprostredkovať aj dievčatám, aby boli čerstvé a rýchle v práci. Pôvod šibačky a oblievačky tkvie ešte v predkresťanskom období, keď Slovania slávili sviatky jari ako symbol plodnosti a dotyk vŕbových prútikov so ženským telom znamenal odovzdávanie plodivej sily. Obrad polievania vyjadroval želanie, aby uzdravujúca, očisťujúca a omladzujúca sila, pripisovaná vode v tento čas, prešla na oblievané ženy a dievky.

Veľkonočný pondelok bol oddávna tradičný sviatok mužov, mládencov a chlapcov, ktorí od skorého rána chodili „po šibačke a oblievačke“. Zvyky Veľkonočného pondelka boli naozaj rozmanité. Niekde sa šibalo, niekde oblievalo, a zasa inde aj šibalo, aj oblievalo. Na západnom Slovensku prevládala šibačka bez oblievačky, na východnom Slovensku sa zase viacej polievala, než šibalo, zato na Kysuciach si dievky užili jedného aj druhého. Stredným Slovenskom akoby prechádzala pomyselná hranica medzi šibaním a polievaním, práve tu sa časom oblievanie a aj šibanie spojili. Za polievanie a šibanie dostávali mládenci od dievčat vlastnoručne maľované vajíčka, štamperlík pálenky.

(viac…)